Vyberte stránku
Eva Caletková

15. 9. 2020 | Rozhovory

Eva Caletková: Písanie pomáha na ceste za poznaním

0 komentářů

Kamila Plachetkova

Autorka: Kamila

Fotografie Evy @ Lucia Rusinakova

V mém prvním rozhovoru bych vám ráda představila svou blízkou kamarádku, spisovatelku a mental health mentorku Evu Caletkovou, která pochází ze Slovenska a momentálně žije v anglickém Londýně. 

Ďakujem za možnosť porozprávať sa o živote a mojich skúsenostiach.
Narodila som sa v Bratislave, počas Československa. Sedemdesiate a osemdesiate roky boli tak veľmi iné v porovnaní s dnešnou dobou.
I keď pred niekoľkými mesiacmi sme zažili nedostatok potravín a toaletného papiera a podobne bolo aj počas komunizmu.
Do Londýna som prišla pred 10. rokmi a neľutujem, že som sa tak rozhodla. Anglicko však nie je prvou krajinou, kde dlhšie žijem. Predtým som žila aj v Rakúsku. I preto je moja slovenčina taká, aká je. Robím chyby.
Pracovne som momentálne členkou manažmentu v jednej modernej právnickej firme. Mám na starosti získanie nových právnikov a právničky pre firmu, ako i stratégiu a komunikáciu nielen v rámci Anglicka, ale i so zahraničím.

Jak jsi spokojená se životem a životní úrovní v Londýně? Vzpomněla by sis na něco, co ti v Anglii chybí?

Londýn som mala vždy rada. Zaujímam sa o iné kultúry a mám tu v Londýne priateľov z celého sveta.
Avšak, čím som staršia, tým mi viac chýba príroda. I keď bývam len osem minút od Temžy a sú tam originálne hausbooty a vtáky hrajúce sa na vlnách, je tam skôr rušno, lebo tam veľa ľudí chodí na prechádzky.
Celkovo nemám pocit, že mi po materiálnej stránke niečo chýba. Ja nemám tendenciu sa sťažovať a myslieť na to, čo nemám. Skor sa teším z každého nového dňa a zo všetkých darov, ktoré prináša.
Neporovnávam sa s inými ľuďmi, lebo to nepomáha. Mohla by som napríklad povedať, že nemám auto, aké hrozné to je, ale nie je!
Je na nás, ako sa vnútorne nastavíme, čí sa na svet pozeráme cez pocit nedostatku, trápenia, nelásky, alebo cez pocit vďaky, úcty, krásy.
Niekto by mohol povedať, že som naivná, ale moje slová nesúvisia s naivitou, skôr s tým, čo som si už odžila.

Jsi autorkou knihy Forgiveness and Violets, která se těší úspěchu u čtenářů po celém světě. Obsahem knihy jsou tvé vlastní vzpomínky a zážitky z dětství v bývalém Československu. Co tě přimělo k sepsání těchto příběhů?

Knihu som písala popri práci štyri roky. Na začiatku som ani nemala myšlienku že chcem moje príbehy zverejniť.
Skôr som mala v sebe potrebu písať, komunikovať tým spôsobom.
Písanie je mojou veľkou vášňou od detstva. Začala som písať básne a krátke úvahy už ako 12. ročná.
Vyrastala som v konzervatívnej katolíckej rodine počas komunizmu. Rodinné prostredie bolo veľmi odlišné od prostredia v škole.
Ľudia, ktorí moju knihu čítali, mi napísali, že sú prekvapení aké osobné a úprimné tie príbehy sú. Ja píšem aj o mojich psychických problémoch – o traume, ktorú som dodnes úplne neprekonala.
Mne nešlo o to, aby ľudia so mnou vo všetkom súhlasili. Skôr som sa chcela podeliť o to, čo som zažila a ako som vnímala a vnímam niektoré situácie.

Písanie pomáha na ceste za poznaním, dáva možnosť podeliť sa o to, čo človek roky ukrýva vo svojom srdci. Niektoré tajomstvá a skúsenosti su pekné, iné nie. Písanie je svojím spôsobom terapiou.

Človek nechce byť v pozícii obete, lebo si uvedomí, že je hodným lepšieho života.
Čítanie prispieva k empatii, lebo sa často pokúšame (i nevedome) vcítiť do pozície iného človeka, do toho, čím prechádza a čo cíti. To, že čítanie nám pomáha zísať nové slová a informácie nemusím zdôrazniť 🙂 Je úžasné, že ľudia z Indie, Karibiku, Ameriky, Anglicka a iných krajín a oblastí ma po prečítaní mojej knihy kontaktovali.

“Je lepšie byť kritizovaná za to, kým som, ako milovaná za to, kým nie som.”

Bylo pro tebe těžké svou knihu publikovat z pozice čerstvé spisovatelky, navíc v cizím jazyce a v cizí zemi?

Anglický jazyk mám veľmi rada a komunikujem v ňom každý deň. Tým, že som pracovala aj ako tĺmočníčka a prekladateľka – všetko prispelo k lepšej znalosti nielen anglického jazyka. Ja som polyglot a multipotentialite, a som si vedomá, že tieto slová v ľuďoch vzbudzujú rôzne pocity a otázky.

Mala som však momenty, kedy som pochybovala, či sú niektoré moje príbehy vhodné na publikovanie. Skoro ako každý iný človek i ja sa bojím byť zranitelná, nepochopená, ‘atakovaná’.

Žijeme v spoločnosti, kde prejavy citov a úprimnosť sú často vnímané ako slabosť.

Keď moj edítor Jordan čítal môj manuscript, tak mi povedal, že moje príbehy sú zaujímavé, a kniha ako celok dáva zmysel. To mi pre začiatok našej komunikácie stačilo. Cítila som, že je úprimný a páčila sa mi výzva, ze moju knihu bude editovat 30. ročný Angličan, a že bude mať počas práce veľa otázok.

Mala som aj dvoch beta čitateľov, ktorí ma tiež upozornili na určité vety, ktoré boli tažšie pochopitelné. Taktiež som sa rozhodla, ze po komunikácii ohľadne všetkých príbehov, niektoré príbehy nebudú publikované.

Kniha bola publikovaná v spolupráci s jednou firmou, a je k dispozícii na Amazone a cez moju webstránku. Bližšie k publikácii knihy som písala na svojom blogu.

Tvá kniha se skládá z 52 příběhů – který je tvůj neoblíbenější (nebo tobě osobně nejbližší)?

Zaujímavá, ale i ťažká otázka. Každý príbeh je o niečom inom, každý má inú tému, od záhradníctva, detskej hry, lásky, po Nežnú revolúciu v 1989 roku, po rodinné vzťahy, hlavne vzťah so sestrou.

Celkovo mám rada rôznorodosť, pestrosť prejavu. V niektorých príbehoch píšem aj formou básne.

Mám rada príbeh Sweet Mismanagement ktorý je o tom, že sme v detsve od rodičov dostávali vreckové za ktoré sme si so sestrou, cestou do školy, často kupovali pirohy na Kollárovom námestí v Bratislave. Nuž, moja sestra nechcela jesť každý školský deň len jeden piroh a tak si kúpila už v pondelok tri… Problém bol v tom, že vreckové stačilo len na päť pirohov a tak hospodárenie s peniazmi zlýhavalo (o tom je názov príbehu, ktorý sa ťažšie prekladá, lebo je to tak trochu hra so slovami sweets resp. sweet). Príbeh sa môže javiť ako triviálny, ale ten, kto ho číta je príjemne prekvapený.

Mimo svou práci a spisovatelskou činnost se současně věnuješ i pomoci lidem bez domova a funguješ jako mental health mentor. Co tě k tomu vedlo?

Myslím si, že skoro všetko čo v živote robíme, má hlbší zmysel.

Ja sa snažím žiť s vďakou. Nič nie je samozrejmosťou. Mám toho veľa. Každé ráno vstanem, urobím si kávu, a niekoľko minút rozmýsľam nad tým, čo zaujímavé deň prinesie, a ako možem prispieť k lepšiemu životu.

V minulosti som bola na miestach, kde nikomu neprajem byť. A niektoré tie hrôzy boli v mojej hlave. Keď žijeme v strachu, naše vnútro je plné bolesti. Utrápený človek často nerobí dobré rozhodnutia.

Záleží mi na tom, čo robím, aj keď ma nik nevidí.

I keď pomáham ľuďom bez domova a ľuďom ktorí čelia výzvam spojeným s emóciami a vnútorným trápením, roky som o tom nehovorila. Moja pomoc je veľmi úprimná a reálna, záleží mi na ľudskej dôstojnosti.

To, čo robím, či už pracovne, alebo súkromne, všetko je časťou môjho životného príbehu.

V detstve sme žili skromne. Oblečenie som dostala už nosené, venované, ale neskôr sa moj Otec naučil šiť na šijacom stroji, aby sme so sestrou mali aj nové oblečenie.

Viem aké to je, keď človek nemá, a trápi sa. Nechcem aby iní trpeli. Poznám veľa ľudí, ktorí pomáhajú – i mne veľa ľudí v živote pomohlo.

Jaký je tvůj pohled na situaci kolem Brexitu?

Hovorí sa, že politika, náboženstvo, sexuálna orientácia (sexualita), a výška platu – sú taboo témy, ktoré vyvolávajú silné emócie a reakcie.

Je jednoduchšie rozprávať sa o inom, a snažiť sa o to, že sa nik nebude na Teba hnevať.

Tým, že som sa v knihe ako i na Sociálnych sieťach k niektorým taboo témam vyjadrila, nie som vždy obľúbená a všetkými ľuďmi milovaná.

Avšak, ako sa hovorí, je lepšie byť kritizovaná za to, kým som, ako milovaná za to, kým nie som. Ja viem, že nie som dokonalá a svet vnímam cez svoje skúsenosti. O čo sa však pokúšam, je diskusia, ak je možné, tak pri dodržaní určitej dôstojnosti. Tú dôstojnosť spomínam preto, lebo som zažila aj rôznych trollov ktorí mi dali rôzne “mená”.

Ide o to, že tak dlho, ako budeme žiť a budeme na niečom pracovať, a snažiť sa o zmenu a diskusiu, vždy bude niekto, kto s nami nebude súhlasiť a nebude nás mať rád.

Od roku 2016 som sa v Londýne zúčastnila skoro každej demonstrácie proti Brexitu. Prišla som sem pred desiatimi rokmi s vedomím, že budem žiť v krajine, ktorá je členom Europskej Únie, a páčilo sa mi to. Tým, že spolupracujem s podnikateľmi a som aktívna v právnickom sektore, vidím, čo sa deje. Veľa podnikateľov rieši plán B, presun produkcie a kancelárie/HQ do Írska alebo inej krajiny EÚ.

Aj v súkromí sa moja situácia zmenila. Tí, čo cudzincov neznášali, si po referende (2016) myslia, že môžu svoju nenávisť prejavovať kedy sa im zachce. Po roku 2016 som bola niekoľko krát, na ulici, a verejných priestranstvách nazvaná f*cking foreigner a iné. Naposledy pred rokom, v knižnici, lebo som pána stojaceho vedľa mňa upozornila, že nahlas telefonuje v hale, kde je všade na stene preškrtnutý mobil a všetci ticho študujeme a čítame. Na čo on reagoval asi 5-minútovým monológom o tom, že som nula a mám sa vrátiť do krajiny, odkiaľ som prišla.

Atmosféra v Londýne sa zmenila (nielen kvôli pandémii), aj veľa mojich priateľov to cíti, a odchádza.

Ja zatiaľ ostávam.

Vrátila by ses někdy žít zpět do svého rodného Slovenska? (a pokud ano/ne, tak proč?)

Rodina mi chýba, avšak, ja som vždy mala túžbu cestovať, tráviť čas v iných krajinách. Už pred dvadsiatimi rokmi som pochopila, aké dôležité je poznať ľudí z celého sveta.

Aké dôležité je počúvať, skutočne počúvať. Nielen počúvať tak, že celú dobu rozmýšľame nad svojou odpoveďou. Je rozdiel medzi empatiou a egom.

Nie je dobré byť ako kôň s bočnými klapkami na očiach, s omedzeným videním. Keď necestujeme, nečítame, netrávime čas s ľuďmi z iných národov a kultúr, máme viac predsudkov.

Je nebezpečné si myslieť, že keď niekto nežije presne ako my, tak je naším nepriateľom.

Tým, že som už ako tínedžer bola roky v Rukúsku, časom som začala myslieť v nemčine. Posledné roky myslievam aj v angličtine.

Moje ja, moja identita sa neviaže len na krajinu z ktorej pochádzam. Moje ja, to je môj charakter, moje hodnoty, a to, ako sa snažím žiť.

Rozmýšľam však nad dôvodom – prečo by som sa na Slovensko vrátila. Myslím si, že keby Otec potreboval súrne pomoc, tak by som na dlhšiu dobu odcestovala na Slovensko.

Láska je asi najsilnejším dôvodom návratov. Či už partnerská láska, alebo láska k rodine.

Chtěla bys na závěr něco vzkázat našim čtenářům?

Chcem sa poďakovať za prečítanie mojich úvah.

Prajem všetkým ľuďom nádej v srdci – dnešná doba je náročná po každej stránke. Čelíme toľkým výzvam.

Dúfam, že tí, čo sú osamelí, stretnú dobrých ľudí (offline aj online), nájdu pomoc a podporu.

Samota a beznádej – taká existencia je horšia ako nedostatok niečoho materiálneho.

Prajem vám aby ste mali pokoj v duši, kdekoľvek žijete, či v rodnom kraji, alebo v cudzine, Za Plotem 🙂

“Celkovo mám rada rôznorodosť, pestrosť prejavu. V niektorých príbehoch píšem aj formou básne.”

Eva Caletková
Kamila Plachetkova

ZAUJALA VÁS EVA SVÝM PŘÍBĚHEM NEBO NÁZORY?

MŮŽETE JI SLEDOVAT NA JEJICH SOCIÁLNÍCH SÍTÍCH:

Podobné příspěvky

Related

SLEDUJTE ZA PLOTEM
NA FACEBOOKU

Přihlaste se k odběru

  • 58
  •  
  •  
  •  
  •  
  •